Public Enemies (Verejný Nepriatel)

12. července 2009 v 13:30 | Majka |  Johnny Depp





Na film Verejní nepriatelia od režiséra Michaela Manna som čakal s napätím dlhú dobu. Ako jednému z mála gangsterských filmov v dnešnej dobe mu médiá zaoberajúce sa kinematografiou venovali už v predstihu dostatočne veľkú pozornosť, aj vďaka dvom hercom v hlavných úlohách, ktorí patria k dnešnej dobe k tomu najlepšiemu, čo sa dá v Hollywoode nájsť. Okrem toho, Mann patrí taktiež k legendám a jeho Posledný Mohykán, Neľútostný Súboj (Heat), alebo Collateral si v minulosti užívali veľkú popularitu medzi divákmi aj kritikmi. Nik však nie je neomylný a každému sa zopár krát stane, že šliapne trochu mimo a jeho najnovší filmový počin je bohužiaľ vzhľadom na Mannove skúsenosti a úspechy dosť podpriemerný.
Verejní Nepriatelia sú príbehom založeným na skutočnej udalosti, v ktorom je opísaná honba americkej tajnej služby vedená agentom Melvinom Purvisom za najvýznamnejšími gangstermi 30tych rokov minulého storočia Johnom Dillingerom (Johnny Depp), Baby Face Nelsonom (Stephen Graham) a Pretty Boy Floydom (Channing Tatum). Viac ako o procedúrach FBI sa ale samozrejme dozvieme o samotnom Dillingerovi, film pôsobí aj ako sonda do jeho osobného života. Vďaka faktu, že Mann sa snaží realisticky držať skutočných udalostí by sa deju teoreticky nedalo nič vyčítať, nemôže predsa vyzerať ako jedna z klasických fiktívnych gangsteriek z ich zlatých čias. Problém však tkvie niekde úplne inde. Samotný film totiž začína štýlom In medias res a divákovi neposkytne vôbec žiadne pozadie udalostí, ktoré predchádzajú úvodnej scéne. Teda pokiaľ nie je niekto doslova odborníkom v tejto tematike, nemá ani poňatia, ako sa spomínaní gangstri dali dokopy, prečo robia to, čo robia a prečo sú práve oni tŕňom v oku šéfa tajnej služby. Hoci v priebehu filmu sa postupne divák dozvie zopár detailov, nie je to nič moc. Namiesto obrovského počtu pridlhých záberov na tváre hercov Mann mohol venovať niekoľko minút stručnému úvodu, ktorý by filmu istotne pridal na kvalite. Ďalším problémom je dĺžka snímky - 140 minút s neveľkým počtom akčných scén bolo aspoň pre mňa osobne priveľa.
Verejní nepriatelia (Public Enemies, 2009)
Herecké výkony sú zmiešané. Depp so svojimi tromi nomináciami na Oscara potvrdil svoje kvality a Dillinger v jeho podobe je autoritatívny, gentlemanský zločinec, ktorý si kontroluje svoje spôsoby a drží sa svojich zásad. Bale sa mi na druhej strane pri stvárnení Purvisa zdal byť dosť neistý, jednoducho nevyzeral ako tvrdý, neoblomný agent so záluskom na najznámejšieho gangstra vtedajšej doby. Veľmi dobrý výkon však podala držiteľka Oscara, parížanka Marion Cotillard (trilógia Taxi, Burtonova Veľká Ryba) v role Dillingerovej priateľky Billie Frechette. Michael Mann do tohto projektu okrem spomínaných veľkých hviezd povolal aj ďalších významných hercov, za spomenutie stoja napríklad Giovanni Ribisi, Leelee Sobieski, Davida Wenhama, alebo Channinga Tatuma. Celkový dojem z hereckých výkonov nie je zlý, ale niektoré výkyvy by prítomné byť nemuseli.
Výprava je pre Verejných Nepriateľov obrovským plusom. Americké dobové mestá, väznice, pracovne, hotely, proste všetko je do najmenších detailov dobové, čo pridáva na autenticite samotnej snímky. Mann 100 miliónov Amerických dolárov efektívne zúžitkoval a na výsledku je to fakt vidno. Prichádzajú však na rad tie stránky projektu, ktoré mňa osobne najviac pri zážitku v kine iritovali; kamera a zvuk. V predchádzajúcich mesiacoch filmoví kritici zvozili J. J. Abramsa za prehnaný počet odleskov v kamere v prípade Star Treku. Mann sa zasa snažil o takpovediac dokumentárny štýl a kamera je v obrovskom počte záberov roztrasená a nevyvážená, okrem toho snímke chýba typický filmový šmrnc. Zvuk ma nemilo prekvapil. V dnešnej dobe digitálnych médií a moderných zvukových štúdií by si človek myslel, že kvalita zvuku by mohla byť iná ako vysoká. Opak je však pravdou - dynamika zvuku pri akčných scénach doslova trhala uši, v prípade rozhovorov sa zasa niekedy hercom nedalo ani poriadne rozumieť. Počas filmu som badal, ako sa zvukár v kine snažil v niektorých momentoch tieto nedostatky napraviť, technický nedostatok audio výbavy kina to istotne nebol. Takže po prestrelkách so samopalmi mi v ušiach ešte minútu cvendžalo a v rušných scénach som stratil zopár viet od Christiana Balea. Hudobný doprovod od Elliota Goldentahla je viac-menej bez duše, ničím ma nezaujal a silne mi pripomínal Howarda Shorea a jeho Gangy New Yorku.
Verejní nepriatelia (Public Enemies, 2009)
Tento rok som už zažil celkom slušný počet filmových sklamaní a Verejní Nepriatelia túto smutnú šnúru žiaľ neukončili. Dlhé čakanie na tento projekt ma možno naplnilo prehnanými očakávaniami, v každom prípade, Mannov najnovší film ma pozitívne neoslovil. Jeho dĺžka, relatívne nudný priebeh a poriadne otravná kamera spôsobili, že som mal v kine znova po dlhom čase nutkanie opustiť sálu po dvoch hodinách. Nepomohla ani prítomnosť môjho obľúbeného Deppa, ani skvelá výprava - tento film si už znova nepozriem a v mojej mysli čoskoro istotne upadne do zabudnutia. Návštevu kina odporúčam iba na vlastné riziko, recenzie kritikov sú totiž veľmi vlažné, na druhej strane IMDB ukazuje celkom priaznivý výsledok. Ja sa avšak pripojím k skupine kritikov a hodnotím na 2,5 z 5.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama